reklama

Moja spoveď alebo ja a divadlo

V živote každého človeka dôjde k momentu, kedy sa rozhodne, čo chce v živote dosiahnuť. Moment, v ktorom sa akoby zjednotia jeho dovtedajšie dilemy, usporiadajú naoko neusporiadateľné myšlienky. Takýto moment nastáva väčšinou po niekoľkých predošlých klamlivých rozhodnutiach. Moja osobná skúsenosť je práve takáto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Môj prvý kontakt s divadlom bol, keď som sa ako 11-ročný chlapec pripojil k detskému divadelnému súboru Lano na Základnej umeleckej škole J. Kresánka. Ako našu prvú inscenáciu s nami naskúšala dnes už zosnulá Alexandra Skořepová hru Od desiatich do dvanástej. Dovolím si tvrdiť, unikátnu hru. Unikátnu už len preto, že sme si ju my spoločne vytvorili. Vychádzala z nás a z našej životnej skúsenosti. Bola o strachu. O rôznych druhoch strachu, ktoré zažíva každé dieťa. Veľa sme sa o strachu rozprávali a hľadali sme podstatu každého druhu strachu. Mali sme jedenásť rokov a ani sme si neuvedomovali, že to čo vytvárame, má obrovskú hodnotu. Bola to naša spoveď. Detská spoveď o strachu. Inscenáciu sme hrali celé štyri roky. Dnes si to už neviem ani predstaviť. Ani v profesionálnom divadle. Odohrali sme si prvé, ešte rozpačité predstavenia v našej budove Základnej umeleckej školy. Nasledovali miestne súťaže umeleckých škôl v kultúrnych domoch. Dodnes si pamätám naše prvé dve vystúpenia mimo školy – v kultúrnych domoch v Senci a v Senici, odvtedy si tieto dve mestá mýlim a asi budem mýliť do konca života. Nasledovali krajské súťaže až sme sa dostali na celoslovenské prehliadky. Pamätám sa na naše vystúpenie v DK Strojár v Martine, rok nato i v Dolnom Kubíne. Za tie štyri roky sa hra veľmi zmenila. Musela sa zákonite zmeniť, keďže sme za tie štyri roky dospeli do puberty, boli z nás mladí adolescenti a to sa odrazilo aj v hre. Potom prišli prvé kroky za hranice Slovenska keď sme sa dostali na Medzinárodný festival do Poľských Suwaliek. A odtiaľ jedným krokom na svetový festival detského divadla do Nemeckého Lingenu. Nikdy som necítil väčšiu hrdosť. My, detský divadelný súbor Lano, reprezentujúci Slovensko; spolu z Talianmi, Nemcami, Litvančanmi, Faerčanmi a Rusmi Európu, sme boli jedným z najuznávanejších súborov na festivale. Na dva roky, do ďalšieho festivalu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Až s odstupom času som pochopil, koľko mi tie roky dali. Cez túto jedinú inscenáciu som spoznal všetko. Javisko, réžiu, hercov, divákov. Svetlo a zvuk. Tmu a ticho. Samozrejme potom nasledovalo niekoľko ďalších inscenácií. Do posledného ročníka pred vstupom na pôdu VŠMU sme ešte v súbore stihli zinscenovať tri ďalšie hry. Neovplyvnili ma už natoľko. Boli v réžii iných pedagógov našej školy. So Sašou Skořepovou som sa však ďalej stretával na hodinách umeleckého prednesu a napriek jej odhováraniu som sa nakoniec pevne rozhodol a na jednom z našich stretnutí som jej povedal, že idem zaslať prihlášku na herectvo na VŠMU. A ona ma pripravila na talentové skúšky. Ak sa ma niekto raz spýta: Čo pre teba teta Saša (ako sme ju všetci volali) znamenala? Ja odpoviem: „Je to moja divadelná mama. Naučila ma chodiť, rozprávať, smiať sa na javisku a občas i plakať.“ Obdivoval som ju už vtedy. Nebola len mojim pedagógom, režisérom či mentorom. Bola mojou oporou. Povedala, že to dokážem, aj keď som neveril. A dokázal som to, napriek obrovským pochybnostiam vo mne prof. Huba to, čo občas sám ešte hľadám, uvidel. Tak som vkročil

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Toto bolo moje prvé rozhodnutie. Chcem byť hercom. Chcem stáť na javisku. Chcem ľuďom ukázať to, čo vždy nevidia. Toto bolo to prvé zásadné rozhodnutie. Ako som spomenul v úvode, prvé rozhodnutie býva klamné.

Nie je to ono. Nestačí mi to. Ak sa dá slovami vyjadriť moja kríza prvého rozhodnutia, sú to tieto. Od šestnástich rokov som sa živil učením angličtiny. Hľadať nové cesty, ako učiť, iné spôsoby, skúšal rôzne metódy. Vidieť výsledok svojej práve v iných ľuďoch, ale i v sebe samotnom. To ma vždy napĺňalo. Keď mi bolo v Septembri 2009 umožnené učiť dramatickú výchovu na základnej škole, dostal som konečne priestor na úplné vyjadrenie seba samého. Dávať ľuďom cez divadlo pridané hodnoty. Či už je to anglický jazyk, či komunitné, teda amatérske divadlo. V ďeťoch otvárať zatiaľ skrytý potenciál. Mladým dať priestor na vyjadrenie sa. A hľadať nové cesty a nové spôsoby. Ešte musia moje myšlienky vyzrieť. Moja osobnosť je ešte tvarovaná a moje umelecké vyjadrovanie zatiaľ v zárodku, ale padlo moje druhé rozhodnutie. Toto chcem v živote dosiahnuť. Chcem dať druhým ľuďom to, čo možno nedostanú inde. A javiska sa pri tom nikdy nevzdám. Javisko je prostriedok. A divák? Divák príde neskôr.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Túto malú esej venujem pamiatke Alexandy Skořepovej. Je to moja prvá príležitosť vzdať hold osobnosti, ktorá sa zapísala v srdciach a dušiach mnohých mladých ľudí.

Ďakujem Vám, teta Saša. Viem, že tam hore sa pozeráte na nás, na desiatky mladých ľudí, ktorým ste otvorili oči a srdce. Ďakujem Vám za nás všetkých, mladých hercov, no i tých, ktorí od divadla odišli na iné vysoké školy, za to, že ste nás naučili chodiť a rozprávať, smiať sa a plakať. Naučili ste nás byť ľuďmi.

Martin Sandtner

Martin Sandtner

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Opýtali sa ho: "Kto si?" a on im odpovedal: "Iba pútnik." "A kam putuješ?" "Kam ma cesty zavejú." Zasmiali sa: "Prečo ideš do neznáma, keď môžeš ostať tu?" "Práve preto.." Zoznam autorových rubrík:  ÚvahyPoéziaNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu