Nekonečno vzniknuté zmesou času, spomienok a života dávno vyprchaného. Strom po strome sa ma dotýka svojím mŕtvym dotykom. Nerastú tu vŕby, nerastú tu mladé topole či buky. Sú to staré pozostatky. Pozostatky niečoho zeleného, sviežeho a plného života. Stromy vytvárajú zatuchnutú atmosféru ťažkého vzduchu. Cítiť každý list. Každý hnijúci konár a koreň. Cítiť hnilobu. Večnú nekonečnú hnilobu, ktorá neprehnije, lebo je živená stále novým životom. Ten tu však necítiť. Stromy nemajú ani odstup. Ledva sa predieram pomedzi ne. Nemám cieľ, moja cestá nemá smer, nemá ani začiatok ani koniec. Ako tento les. Pohltil všetko a stal sa tak všetkým. Večnosťou, vesmírom, svetom. Nie je cesta von, iba cesta dnu, hlbšie. Tam sa dá vždy ísť. Nie je tam hnilobnejšie, nie je tam tmavšie. Je tam nekonečnejšie, večnejšie a mám pocit, že ma ťaží moje vlastné ja. Kráčam pomaly. Nepukajú mi pod nohami konáre. Rozpadávajú sa v prach. Z prachu si vzišiel, v prach sa obrátiš! Neprebáram sa do zeme, je príliš mŕtva nato, aby vykonala nejaký pohyb.
Človek sa tu ľahko stratí. Po čase nehľadá cestu von, pretože pomaly sám vnútri hnije, stáva sa len ďalším hnijúcim výrastkom v tomto lese. Splynie s davom. Splynie sám so sebou. Lebo hnil. Vnútri. A tak je predurčený zhniť. Niet tu nikoho. Pretože sú tu všetci. Ja si len sadnem k jednému chatrnému stromu. Pozriem sa hore a vidím nebo. Nebo je klenba stromov zatieňujúca všetko. Zabraňujúca čerstvému vzduchu, svetlu, vánku, životu, aby vstúpili dnu. Klenba je nebom. Bez oblakov, bez vtákov. Svet zavretý sám pre seba. Iný svet neexistuje. Je ilúziou, ak som kráčal po zarosenej lúke posiatej kvetmi. Neexistuje. Uvedomím si to v lese. Je len les. Je len nekonečno. Je iba večnosť. Lúka bola iba ohnutou ilúziou ľudskej predstavivosti. Bolo to iba odľahčenie. Sen, hovoriaci: Existuje aj lúka, kvety, svetlo... Falošná nádej či klišé vytvorené pre vlastnú potrebu. Myslím na tú lúku. Premýšľam o tom, čo ak by taká lúka existovala. Aké by to bolo. Kráčať po nej. Vnímať každé steblo. Bola by posiata kvetmi. Tie farby...
Ale lúka nie je, lebo hnijem. Aké by to bolo... lietať!