Opýtali sa ho: "Kto si?" a on im odpovedal: "Iba pútnik." "A kam putuješ?" "Kam ma cesty zavejú." Zasmiali sa: "Prečo ideš do neznáma, keď môžeš ostať tu?" "Práve preto.." Zoznam autorových rubrík: Úvahy, Poézia, Nezaradené
Tak si predstavte že McDonald vyhlási, že klimatické zmeny nie sú akútne a že môže naďalej džgať hamburgery ničnetušiacim ľuďom a chudák Tony Blair vám oznámi, že ak nepohneme zadkom, sme v .....
Polnoc je veľmi zvláštny čas. Keď je človek sám, vyvoláva to v ňom pocit, že polnoc so sebou nesie čosi tajomné, záhadné a že niečo sa tam za rohom deje. Niečo, čo musí vidieť. Počujete tichý zvuk ako sa posúva stolička v kuchyni. Ale ste si istí, že tam nikto nemôže byť... nikto okrem vás v miestnosti nie je. A vy máte aj tak pocit, že nie ste sami. Ten nepríjemný pocit niekde hlboko v tele, že niekto tu je. Niekto, kto tu nemá byť. Čosi čo tu nemá byť. Ale je.
Táto úvaha je o tom, prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú. Prečo sa nedejú tie, ktoré chceme a dejú sa tie, ktoré nechceme. Je o náhode, o nešťastných a šťastných udalostiach v živote človeka. Možno aj o tom, ako sa náhoda môže zmeniť v plánovaný čin. Možno o tom, že čas je relatívny, o tom, ako sa momenty menia v nekonečné hodiny, ktoré dokola prežívame a ako sa celé týždne dajú stratiť a vymazať z pamäte ako moment pohľadu z autobusu.
Rozmýšľali ste už nad problémom krízy v Libanone? Nad nedostatkom ropy a jej blížiacim sa vyčerpaním? Nad globálnym otepľovaním? Nad smogom a toxickým odpadom? Premýšľali ste o nebezpečnom šírení AIDS? O korupčných aférach? O rasovej neznášanlivosti a diskriminácii akéhokoľvek druhu? Rozmýšľali ste nad problematikou homosexuality? Alebo ste zmeškali autobus, pretože išiel o 5 minút skôr ako mal a ďalší Vám išiel až za hodinu? Ak ste aspoň raz odpovedali „áno“, čítajte teda ďalej. Víta Vás Cirkus „Homo sapiens sapiens“ . Ráčte pristúpiť bližšie, otvorte oči, ústa a peňaženky a príjemnú zábavu!
Kráčam zarosenou trávou. Lúkou posiatou kvetmi. Vnímam mäkkosť trávy pri každom kroku. Môj krok hladí steblá a necháva za sebou cestičku... cesta Nádeje. Kráčam až ku koncu lúky. Rastú tam veľmi staré stromy. Mnohé sú bútľavé. Ich veľkosť zatieňuje lúku. Ich vek zatieňuje všetko naokolo. Hýbu sa vo svojom nekonečnom nehybnom rytme. Tak statické, až sa vám zatočí hlava. Vchádzam do lesa a pohltí ma večnosť.
